Aj tento rok sa, k mojej radosti, konala Martinská poetická jeseň. Po prihlásení u Táni a informovaní niektorých klubistov, som začala zisťovať, kto ešte príde.
K môjmu údivu sa viaceré stálice vyjadrili len neurčitým neviem s výrazným nádychom odpovede nie. Nechcelo sa mi to ani veriť, však MAPOJ bez najvyššieho básnika, bez zdvíhača sebavedomia a pár ďalších…. však to nebude MAPOJ! úprimne- bola som výrazne zhrozená a s pevnou vierou, že si to rozmyslia, som očakávala dátum 23. september, kedy to malo všetko vypuknúť. Z nášho klubu sa ešte pridali: Marek R., Lucka M.(pre ktorých to bola premiéra) a Miloš Z. Mal ísť aj náš „ctihodný“ vedúci, ale akosi si to kvôli rodinným oslavám rozmyslel. Môže ľutovať.
Program začal klasicky, privítaním zo strany Táničky z Durie. Prezentáciu vlastnej tvorby cez recitátorov nám ešte spestrila detská tanečná skupina a už klasicky – spevácky zbor. A k tomu množstvo neznámych tvárí… presne tak, skoro nik zo slovenských stálic si to nerozmyslel, ba na mieste sme boli informovaní, že tento rok neprídu ani Poliačikovia, ani Maďari. Vraj tento rok mali prísť aj Ukrajinci. Vraj… Po programe sme sa presunuli do Piatrovej, kde sme boli ubytovaní v hoteli. Hneď po večeri sme boli upozornení, že v sobotu nebudeme môcť využívať ani len malú spoločenskú miestnosť, pretože v hoteli bude svadba a teda nás žiadajú, aby sme sa čo najmenej zdržiavali v hoteli. Pche, to človeka urazí. Prvý večer prebiehal nezvyčajne pokojne a samozrejme, že sme sa akosi prirodzene poskupinkovali na izbách, kde sa hojne púšťala hudba na želanie a viedli sa všelijaké zmysluplné i ne/zmyselné rozpravy .
V sobotu sme sa po raňajkách ponorili do čias štúrovcov pomocou prednášky o živote a diele M.M. Hodžu. Niektorí bližšie nemenovaní jedinci sa jej úspešne vyhli. Tento fakt nebudem radšej komentovať. Mňa to však jednoznačne obohatilo, minimálne o pár zaujímavostí, medzi ktoré radím i fakt, že náš národovec mal nádor na mozgu, ktorý výrazne ovplyvnil jeho poslednú tvorbu.
Nasledovala návšteva pamätnej izby Hany Zelinovej s obsiahlym a vyčerpávajúcim výkladom o jej živote. Táto návšteva ma jednoznačne navnadila siahnuť do radov jej knižiek, čo samozrejme plánujem realizovať, keď dočítam ten štós odborných kníh do školy. Po drobnej prechádzke Vrútkami, sme nasadli do autobusu – smer hotel, kde nás už čakal obed. Ak mám byť úprimná, tak ešte teraz ľutujem, že som si ho objednala. Až do večera mi ležal v žalúdku, absolútne mi nesadol. A tak som si šla radšej ľahnúť, však i tak bola siesta a prípravy na svadbu vrcholili. Nebudeme predsa zavadzať.
Moju vytúženú siestu však prerušil Marek s otázkou, či nezájdeme s ním na hrad Sklabonia. Hrad! To znie určite dobrodružnejšie než nič nehovoriaca prechádzka do blízkeho okolia. Siesta prerušená, a už sme leteli na Sklaboniu, o ktorej som vedela asi toľko, že…. (nič). Popravde, kým som nestretla Mareka, tak som ani nemala tušenia, že také čosi v okolí Martina vôbec existuje. Ešte teraz cítim tú nenápadnú radosť z nepoznaného. Tento výletík mal jemný nádych dobrodružstva, pretože vstup do areálu hradu sa neodporúčal kvôli riziku nebezpečenstva a strážili ho dvaja krvilačný draci. Biely a čierny. Dalo nám to mnoho námahy, kým sme našli tajnú chodbu do zákutí hradu a kým sme drakov premohli. Dokonca sme nemuseli použiť ani meče! Stačili naše ruky, ktoré presvedčili bieleho(avšak roztomilo ufúľaného) vrtichvosta, nech nám spraví sprievodcu. Tejto úlohy sa zhostil veľmi úspešne a dokonca sa mu skoro podarilo presvedčiť nás, že na nás vôbec nedohliada .
Po návrate mi hlavou ešte blúdila predstava seba samej ako hradnej panej a tak som len neprítomne počúvala čítačku. Keďže slnko už príliš nehrialo, zašla som si po mikinu. Svadobčania, asi toľko, pohľady akoby som bola to najposlednejšie najúbohejšie a ,neviemešteaké´ stvorenie. Ale tento pocit čoskoro nahradila radosť, že som konečne mala možnosť si zahrať petanque. A musím podotknúť, že družstvo za Žilinu, v ktorom chýbal Miloš Z. a pribudol Palik U. (neviem čo prečo ako), bolo vcelku úspešné. Nemiestne pochválim predovšetkým ženskú časť družstva, ktoré to párkrát zachránilo a skončili sme tretí. Celkove, slovenské družstvá boli úspešnejšie, i keď je otázne, či to nebolo spôsobené aj tým, že ich bolo viac. A tak putovný pohár zostal na Slovensku.
Večera a neviem čo. A prečo? Pretože moja nádcha sa rozhodla premeniť ešte aj na teplotu a tak som sa cítila horšie ako zbitý pes. Nechcelo sa mi nikam, mohli by ma lákať na aj gumkáčov… Navyše, prízemie si majetnícky obsadili svadobčania, tak sa celá skupina uvelebila v blízkej krčmičke, pri ktorej sa konala aj čítačka, aj sa hral petanque. A tak mi robila spoločnosť Lucka, ktorá mala zasa problémy s krkom, Miloš a chvíľu aj Marek.
A už tu bola nedeľa, raňajky a prvé lúčenia. Trošku oneskorene prebiehal prieskum Čechov, že ako ich (ako starších) a ich tvorbu vnímame my (mladší). V podstate, tento rok sa vzťahy rozvíjali skôr vlažne- priznávam, že mojou vlastnou vinou okorenenou vreckovkami. Napriek tomu sa mi na MAPOJ-i ako inak páčilo a verím, že sa uskutoční i ďalší ročník a tentoraz to budem môcť poriadne roztočiť….

Mapoj

Po dlhom čase som opäť na našej klubovej webstránke, aby som si vylial srdce.  Najskôr poinfirmujem o dianí a potom o niedianí.

Ako asi viete, ja so Zuzkou V. a Luciou M. sme sa zúčastnili Mapoja. Víkendové stretnutie sa konalo vo Vrútkach v jednom penzióne. Clekovo hodnotím organizáciu tohto podujatia známkou 2-. Bolo super, že sme sa mohli stretnúť s inými literárnymi tvorcami. Prekvapila ma hojná účasť z Moravy. Sklamalo ma, že neprišli maďarskí Slováci, ani Poliaci, na ktorých som sa veľmi tešil. Účasť bola primeraná, zhruba nejakých tridsať ľudí.

Jar prezliekla zem.

Šat, čo mala dosiaľ,

premenila v opar,

odniesli ho oblaky.

Vykúzlila jej hneď nový,

namiešala z farieb ošiaľ.

 

Kráčam hore  stráňou.

Postoj chvíľu, – vraví,

rozopne mi košeľu,

ponúkne mi miesto,

ľahnem na teplú zem.

V krátkom spánku

videl som kvitnúť sen.

 

Tam ide on aj ona

bohviekde.

Chodník je už strmý, úzky,

podáva jej ruku.

On aj ona ladí

s farbou tesnej blúzky.

Celkom zaujímavé. Dobiehala som ako vždy. Výnimočne v Žiline, tak výnimočne (v posledných mesiacoch sa nedalo) aj na klube. A čo to? po pochvalách, ako bolo na poslednom fantasticky, koľko ľudí došlo.. som čakala trošku viac. Teda, budem presná, viac ľudí. Niežeby som sa sťažovala . Občas to nie je na škodu, aspoň sa dajú spraviť iné veci. Len riaditeľka, ktorá si na nás spomenula, sa bola na nás pozrieť a “sklamaná” účasťou, mala ku nám dosť zvláštny príhovor k novému roku. Hmmm, no čo už. Nie vždy sa dá zabezpečiť plná účasť.

Ale aby som presvedčila, že toto naše malé februárové zhromaždenie predsa len prinieslo nejaké to “ovocie”,tak vám, tak trochu potajomky pootvorím dvere ku našej minidielničke. Či to ovocie bude dostatočne sladké, neviem, ale snáď sa bude aspoň trošku páčiť.

Museli sme použiť slová: krypta, investičný úver, strom, futbal, kúsok šťastia, kokoška. Aby to bolo spravodlivé, každý si povedal nejaké to svoje…

Marek Repčík:
Povzdych starej Kokošky:
Som stará ako strom pri ihrisku, kde chlapci hrajú futbal. Môj
investičný úver nevládzem viac splácať. Kde úbohá Kokoška nájde kúsok
svojho šťastia? Odpoveď znie – v krypte.

Lucka Makúchová:
Kokoška nad mestom vysmiata vzdychla si. Vzduch víril rozkošou, zatiahol opraty.
Pod mestom krypta sťa hrob stavaný, v nej odchádzajú duše v záhrobí.
V parku strom, pevne korene
Dávno zasiaty do zeme.
Na ihrisku chlapci, malí, bezstarostní, zabáva ich futbal a nie cigarety.
V krčme čašníčka, pre pivo zarába,
S kúskom šťastia nesmelo sa zahráva.
A v dome ja, stratená a bezvládna,
Lebo čo je investičný úver, nevedomosť ma zmáha

a nakoniec moje samotné, nech ma nik neviní, že len dušu iných odhaľujem:
Pán Kokoška sa nevedel rozhodnúť. Mal dve možnosti. Prial si iba jedinú. Ale keď ju mal, chcel ich viac… a keď nie, tak nie… . Proste typický nerozhodný schizofrenik. Dokonca si myslel, že sa volá Pokožka. Takže to už máme aj poruchu osobnosti. Pekne, pekne, pán Kokoška! „A kde ste si vzali ten investičný úver?“ Nič nevravel, len mykol plecom, žmurkol na mňa a nakoniec povedal: „Pod stromom, že?“ ,Panebože! Ďalší balič.´ preletelo mi hlavou. Chcem toho tak veľa? Nie! len kúsok šťastia, aby som nestretávala takých čudákov. „ A viete, že som hral aj futbal? By ste na mňa leteli, kebyže ma vidíte!“ a ďalšie veľavravné žmurknutie. ,Jasné, hlavne kvôli tým po kolená vytiahnutým ponožkám, že?´ „Dobre pán Kokoška. Na dnes by to bolo všetko. Dohodnite sa so slečnou Jankou.“
Pán Kokoška/Pokožka mal pocit, že vychádza z tajuplnej krypty, priam svätyne! Nevšimol si však ceduľku –Psychiatrická ambulancia, MuDr. Kriduchá L.

Ľubim ťa..

Krehké slová vypadli mi z úst,

no skončili na polceste k tvojim sladkým perám…

Stratili sa kdesi v ozvene..

a pomaly utíchli.

Ako ticho po búrke.

Chcem ťa milovať,

Každý deň rovnako,

no vždy o čosi viac.

Chcem povedať:

„Ľúbim ťa!“

chcem napísať to na mesiac.

Nech každý vidí!

Čo cítim!

-Niekedy má človek obrovskú chuť písať. Či už klasicky rukou a pozorovať pomaličky schnúci atrament, alebo nadšene ťukať do klávesnice a sledovať postupne sa zjavujúce sa písmenká. Ale ako na potvoru, práve vtedy je v hlave vákuum. Myšlienky, nápady, obrazy akoby si dali dovolenku. Čo s tým??? Len taká malá rada – teda dve.
- Prvá je, že začnete písať. Sa mi vidí, že tomu nadávajú automatické písanie. Píšete, píšete píšete… prvé čo vás napadne. Vôbec nerozmýšľajte, len píšte. Môže vám z toho vzniknúť aj takéto niečo:

* Myšlienky mi lietajú ku krištáľu listu ako náhle etika nepríde domov, pretože lúčny koník mi spapal palacinky. Prídem teda až zajtra a pocestujem spojom noc, ktorá prinesie bezpečie a pohodlie pečeného chleba, pretože hviezdy už musia zarábať, aby mohli na oblohe svietiť. A zotnuté stromy plačú v správach, ako im drevorubači spílili hodinky na rukách. A drevené bábky rozhadzujú podpisy na dokumenty a nepozorovane kradnú perá a ceruzky do svojich handrových brúch, očakávajúc búrlivý potlesk trestancov za mrežami štátu bez možnosti vzhliadnuť slnko bez zaplatenia dane vzduch. A navzájom si lopatami pomáhajú okrádať pôdu pod nohami. Však všetci už levitujeme vo vízii krajšej budúcnosti.

Index zostal doma a ja sa nudím v lavici, ktorú volám rok 2009*

– Lenže čo s tým??? Je to v podstate nezrozumiteľné, chaotické. Ale o to možno aj trošku ide . Je dôležité nechať to trošku vychladnúť a následne spracovať do prijateľnejšej podoby, ktorá bude mať hlavu aj pätu. Pozor (!), na tomto príklade sa usilovne pracuje, ale s výsledkom ešte stále nie som dostatočne spokojná. Ale i to bude. Po čase.
– Druhá možnosť je tiež moja obľúbená. Rada ňou totiž otravujem okolie. Viem, som zlé zlé dievča :“). Nájdite si vhodnú obeť a dajte jej papier a pero a príkaz – napíš mi aspoň desať takých slov, ktoré budú spolu čo najmenej súvisieť. Až ich dostanete, tak sa nad nimi zamyslite a dajte si pravidlá ako napríklad: každé slovo môžem použiť len raz, koľko slov toľko viet…. a podobne. Môže vám vzniknúť napríklad toto:
*…(traktor, jahôdka- pomaranč, pedagóg, elektrovod, normalizácia, tučniak, ego, racionalizácia, billa, železnice, európsky)
Prišiel čas normalizácie. Ale nič nezostalo normálne, dokonca ani ten bývalý pedagóg.
Začal si totiž na desiatu nosiť vždy jednu jahôdku a jeden pomaranč a nič viac. Dokonca aj jeho ego to s ním už vzdalo a odišlo. Samozrejme, že mu chýbalo a myslel si, že ho kúpi v Bille, pretože tam vždy nakúpi najlepšie.
Našiel tam však iný poklad- úžasný, najnovší model elektrovodu- WÁUW! No nekúp to!
Keď už prišiel domov, v rámci racionalizácie sa rozhodol nastúpiť na svoje vysnívané miesto. A tak cestoval po železniciach a vozil sa ako pravý pán, po európsky. Len ten jeho spolucestujúci akosi divne zapáchal. Tučniak jeden starý!
Po roku stále rovnako rád štartoval traktor a na dávnych žiakov úplne zabudol…

……(modrý tulipán, knižnica, boj, štyri, život, sebavedomie, pomsta, tanier, zrazu, bicykel, tanec)
Pomsta mala byť uskutočnená už dnes. Sebavedomie mu rozhodne nechýbalo. Ale aj tak si to celé štyri dni plánoval, kým si nebol absolútne istý svojou pripravenosťou.
Dokonca nemusel zvádzať žiaden vnútorný boj, jednoducho tam šiel. Do knižnice, ku nej. Bicykel nechal pred budovou a istým krokom vstúpil.
Už bol skoro pri nej, keď mu do cesty vbehol tancujúci chlapec. Modrý tulipán mu vypadol z rúk a istota sa rozplynula.
Rýchlo utiekol domov s myšlienkou, že život je mrcha.
Bola tam ona,… aj ten jej, … bol tam aj on, ale… zas mu nevyšiel plán- pobozkať ju … a tak aspoň šmaril tanier o dlážku.*

- Úplne najlepšie je dať si aj nejaký časový limit. Napríklad 15 minút. Dobre vás to rozhýbe. Niektorí ľudia na týchto „cvičeniach“ stavajú dokonca svoju tvorbu. Aj to sa dá. Ale nám zatiaľ postačí, že si trošku rozhýbeme mozgové bunky a trošku sa akoby pohráme .
– Tak prajem príjemné písanie a budem len rada, ak aj vy tu sem- tam odhalíte nejaké svoje výsledky.

(samozrejme, možností k nakopnutiu na písanie je viac –napríklad si pustiť hudbu – , ale toto je len taká menšia ukážka)

Rútim sa k zemi,

kútikom úst smejúc, sa mi prizerá svet nemý.

Nevaroval ma…

Nepovedal, že prinesú skazený med

jedovaté včely.

 

No i tak vstávam,

hľadiac smrti do očí.

No ja nebojím sa!

Viem, že karta sa otočí…

A ja nájdem svetlo v tme.

-Myslím, že nielen na moje obrovské potešenie sa aj tento rok zorganizovalo jedno úžasné literárne podujatie a to konkrétne, ako už nadpis naznačuje, Martinská poetická jeseň. Klasicky sa odohrala počas dní piatok – sobota- nedeľa v termíne 17. – 19. september. Tento rok však priniesol nejednu novinku. A tou bolo miesto konania oficiálnej časti. Tá sa bežne konala v neďalekej Biblickej škole, avšak tento rok sa odohrala priamo v knižnici, o poschodie vyššie od miesta zrazu nás, literátov =).
-Túto oficiálnu časť som, aspoň ja osobne, nemala rada. Ísť pred všetkých a čítať svoju tvorbu. Niežeby som sa za ňu hanbila, ale kvôli rečovej vade som si nikdy nebola istá, či mi bolo dostatočne rozumieť. Či niekto nepočul namiesto r – j alebo l, ako sa to dosť často stáva. Tento rok sme však boli ušetrení aj neúmerne dlhej prezentácie niektorých účastníkov (to bola tá druhá novinka), ktorí majú svojskú predstavu o reálnej dĺžke príspevku. (vopred sa ospravedlňujem, ale mená všetkých účinkujúcich mi utiekli z pamäte) Namiesto nás totiž prednášali dvaja recitátori. Musím podotknúť, že to zvládli bravúrne. Predovšetkým, keď sa zamyslíme nad množstvom tvorby, ktorú prednášali a tiež na fakt, že sa skákalo zo štýlu do štýlu. Mám na mysli nielen striedanie prózy a poézie, ale aj tematiky – raz dielo veselé, inokedy smutné. A že nemali jednoduchú úlohu, o tom svedčí aj fakt, že prednášali literárnu tvorbu nielen v slovenskom jazyku, ale tiež v poľskom a českom. Aby to nebolo jednotvárne, tak cez jednotlivé vstupy vystúpil aj spevácky zbor a jedna šikovná dievčina nám predviedla svoju hru na gitaru. Hudba vždy poteší.
-Oficiálna časť ubehla ako voda a už sme boli na ceste do Jasenskej doliny, kde sme boli ubytovaní v Penzióne Jarabina. Prostredie pekné, nebudeme si klamať, ale ľudský prístup nebol bohviečo. Akoby sme úplne zavadzali, prekážali a kradli vzduch. Nie moc príjemný pocit. Ten sme však večer v rámci vzájomnej komunikácie spoločne prekonali. Nebudeme si predsa kaziť víkend, no nie? A mali sme aj malé prekvapenie zo strany poľských účastníkov. Tí nám totiž doniesli svoj zborník a knihu fotografií, ktorá vznikla na základe poľsko- slovenskej spolupráce.
– Druhý deň sme mali možnosť výberu, či sa chceme ísť prejsť, alebo zostaneme na penzióne. Pre mňa bola voľba jasná – prechádzka, ktorú niektorí nazvali výletom. Nevadí =). Došli sme ku lanovke. Ups, to už sa mi pozdávalo menej. Niežeby bola extrémne vysoká (však sa jednalo o lanovku a vleky pre lyžiarov), ale tento rok som akurát čítala o najväčších lanovkových nešťastiach… asi si viete predstaviť moje pocity, ktoré som prekonávala, keď som nasadala na sedačku. A „najlepšie“ bolo, že som sa viezla s Poliačikmi, z ktorých jeden (najlbližšie pri mne, samozrejme) viackrát opakoval niečo v zmysle – my tu zomrieme, my tu zomrieme – . Aká to bola radosť, keď sme boli už hore. Ešte však cestou sa stihlo zniesť nad všetkých nadšené zvolanie, že tam kdesi na kraji lesíka sa skrýva chutná dobrota. Tá sa po neúspešnom hľadaní zmenila nielen na nejedlú ale dokonca i jedovatú muchotrávku červenú =). Ale výhľad, ktorý sa nám naskytol, bol nádherný. Keď sme sa už vydali trošku nižšie a potom doprava, nevyhli sme sa poznámkach o chlpatých gučiach s menom maco so striedavými nálezmi takých a onakvých húb. A tá tráva… Joj, dobre nám hovoril ten pán od lanovky, že je tam mokro. Po chvíli sa totiž aj moje topánky zmenili na malé čľapotajúce jazierko. Nevadííí, to by sme si mohli dať ako bojový pokrik. Horšie to však bolo cestou dolu strmým kopcom. Ani lyže nebolo treba, ale pokiaľ si dobre pamätám, tak sa nikomu nič nestalo. Dokonca nik ani neskončil na zadku, i keď nechýbalo veľa.
– Cestou späť do penziónu sme sa potešili stretnutiami s viacerými psíkmi. Ten posledný bol „hrôzostrašným“ obyvateľom penziónu a ako taký mal aj právo behať cez kuchyňu. Pohľad ako stvorený pre hygienikov. Po obede sa udiali dve dôležité udalosti. Čítačka, tento krát už autorská a dlho očakávaný súboj v petanque. Ufff, na veľkú ľútosť musím skonštatovať, že George mal pravdu a putovný pohár poputoval späť do Čiech (Neviete niekto, kde by som sa to mohla seriózne naučiť hrať? Nech už je na budúci rok späť? ).
– Večerný program sa ustálil okrem večere (pre niektorých aj následný „útek“ za lepšou večerou ) aj na minidielničku a na muzikantov z predchádzajúcich ročníkov, ktorí (ako sme si zvykli) nás riadne roztancovali…
– Nedeľa sa už niesla v duchu vzájomného lúčenia a tichou túžbou, že sa opäť o rok stretneme…

prepáčte, za také oneskorené pridanie a informovanie, ale nabitý program robí svoje… :”) (zv)

Ako dobre vieme, najťažšie zo všetkého je nájsť človeka, ktorý nás dokáže posunúť dopredu. Preto môže byť výhodné vyhľadávať kluby, skupiny začínajúcich spisovateľov, kde nájdeme spriazenené duše, ktoré poradia, posunú nás ďalej a podobne.

Práve dnes som na azet.sk našiel novinku – kluby a medzi nimi aj pár o spisovateľoch.

http://pokec.azet.sk/klub/bude-zo-mna-spisovatel,  http://pokec.azet.sk/klub/podvecerny-literarny-klub

Na facebooku sú tiež nejaké skupiny.

http://sk-sk.facebook.com/people/Obec-Spisovatelov-Slovenska/100000482395512

Pokiaľ viete o ďalších možnostiach organizovania sa, dajte vedieť v komentári.

Rozprávam sa s bohmi mŕtvych
Prstami z kýptika rúk
Hrajú sa mi s vlasmi
Len aby ma trochu
Postrašili svojou zabudnutou pozornosťou

Lež ja aj tak kráčam
Svojím smerom k hrobu
Zapálim sviečku
Pomodlím sa za všetkých básnikov
A pochovám svoju ďalšiu kosť

Kar sa môže začať o piatej
Podáva sa zelený čaj
Nech vám zhorkne v ústach
Ako môj posledný rozhovor